Preco je dolezite vediet vsetko o velrybach

Prečo je dôležité vedieť všetko o veľrybách

Ako som ju videl cez tmavé sklá svojich slepeckých okuliarov:
Mala krátke čierne vlasy.
Zelené oči.
Jamku v brade.
Bledé dlane.
Dlhé nohy.
Bola oblečená celá v modrom.
Pod tým mala žlté spodné prádlo.
A veľké prsia.
O tých prsiach náhodou niečo viem - často sa stávalo, že ma tuho objala, narazila do mňa, alebo sa proste len oprela. Keď som ju chytil za plecia, vedel som, čo by som našiel, keby som dlaňami zišiel o čosi nižšie.
O tom som rozmýšľal, kým som šiel k jej domu; ale nie len o tom, musím sa ukľudniť, aby som nemal sám o sebe zlú mienku, rozmýšľal som, či som nasypal svojmu psovi žrádlo a napustil vodu, čo jej poviem, keď mi otvorí, otvorí mi vôbec (?), myslel som na to, že má rada pivo a ja pivo nenávidím, na to, či to nemá byť naopak. Myslel som dokonca aj na loď Rainbow Warrior a na toho jediného človeka, ktorý pri potopení lode zahynul.
Volal sa Fernando Pereira.
Aj to som vedel.
Rozmýšľal som, či to vie aj Angie.
Počul som, ako spoza dverí kričí:
„Mama, to bude mio amico! Otvorím!“
Bežala dolu schodmi.
Prehodil som si paličku z jednej ruky do druhej.
„Zoberiem si tvoje kľúče.“
A znova späť.
„Maj sa!“
„Ahoj, Angie.“
„Ahoj, Louie.“
To, že sme sa navzájom volali ako hlavný hrdinovia našich obľúbených piesní, bol jej nápad.
Prečo mám rád Angie: dôvod číslo 467.
„Ako to ide?“ opýta sa.
„Pomaly,“ odpoviem.
„Pomaly?“
„Ako papamobil.“
Zasmeje sa.
Chcem sa jej opýtať, ako to ide u nej. Jemne ma udrie do pleca a ja počujem, ako sa so smiechom rozbehne preč.
Neviem sa rozbehnúť za ňou.
„Angie!“
Beží ďalej.
„Angie!“
Nič.
Odrazu som nevedel, čo jej povedať.
Veď ani nebola tu.
„Angie! Vedela si, že smädná ťava vypije za jedinú minútu celé vedro vody?“
Počul som, ako sa kdesi v diaľke smeje.
„To je nič! To dokážem aj ja! Aj ty! Stavíš sa? V júli sú tu poriadne horúčavy.“
Uškrnul som sa.
„Dospelý piskor váži toľko čo kocka cukru.“
Myslel som na všetok cukor, čo som kedy zjedol. Muselo ho byť strašne veľa - dve kocky si dávam len do rannej kávy. Každé ráno dva chutné piskory.
„Stonožka môže mať až 750 nôh.“
Myslel som na to, aké by to bolo, keby mali toľko nôh ľudia. Čo by sa stalo, keby sa chceli k sebe pritúliť v posteli - mohli by si spojiť 750 studených nôh a všetky tak ohriať. Možno sa to nezdá, no vzájomné ohrievanie nôh je pekelne dôležité, a to som vedel, aj keď zatiaľ som ich mal miesto 750 len dve a ohrieval mi ich vždy môj slepecký pes.
„Delfíny si nechávajú pri spánku vždy jedno oko otvorené.“
Keby som raz mohol zaspať pri Angie, určite by som spal s jedným otvoreným okom, aby som ju mohol sledovať.
„Keď sú mravce otrávené, zvalia sa vždy napravo.“
Na chvíľu som stíchol, či nezačujem jej kroky. Bola už bližšie pri mne, nebežala, namiesto toho prešľapovala z jednej nohy na druhú.
Bola bosá, zvuk mliaždiacej sa trávy pod jej chodidlami bol veľmi tlmený.
Ale ja som ho počul.
Lebo ja som počul všetko, čo robila Angie, okrem toho, keď sa sprchovala; to som, samozrejme, nepočul, aj keď to musí byť veľmi pekný zvuk, a keď nemáte nároky na pekné pohľady, mali by ste mať nároky aspoň na pekné zvuky.
Sadol som si do trávy.
„Keď kravy žerú priveľa repy, ich mlieko môže byť ružové.“
Počul som, ako podišla bližšie, a tiež si sadla. Zachytil som dokonca aj šušťanie látky jej nohavíc, keď si prekladala jednu nohu cez druhú do tureckého sedu.
„Aký je to odtieň ružovej?“
„Prosím?“
Zasmiala sa.
„Aký je to odtieň ružovej – svetlá, cyklámenová...fialová?“
Vyprskli sme od smiechu, obaja naraz.
„Fialová ružová?“
„To je oxymoron, Louie.“
„Zlatá rybička si dokáže zapamätať len 3 sekundy.“
„Keby si bol zlatá rybička, nepamätal by si si, kedy som povedala na začiatku tejto vety 'keby'.“
„Asi máš pravdu.“
„Ja mám vždy pravdu!“ zasmiala sa a ja s ňou.
Nie preto, že by mi to pripadalo vtipné.
Angie mala naozaj vždy pravdu.
Nevedel som, čo jej na to povedať, a tak som pokračoval ďalej:
„Oko pštrosa je väčšie ako jeho mozog.“
Spätne, toto nie je až taká veľká vec. Väčšina mojich rovesníkov má oko väčšie ako mozog.
„Šváb môže žiť 9 dní bez hlavy, a potom umrie od hladu.“
Na to nič nepovedala.
„Veľryba má také úzke hrdlo, že by mala problém s preglgnutím grepu.“
Myslel som na Angine žlté spodné prádlo.
„Hroch vie otvoriť papuľu až do 150 stupňov.“
Na jamku v jej brade.
„Mravec unesie 600krát väčšiu váhu, ako je on sám.“
Na dlhé nohy a krátke vlasy.
„Z 20 000 pštrosov behom osemdesiatich rokov ani jeden z nich nestrčí hlavu do piesku.“
Na zelené oči a jej obľúbené pivo a obľúbené talianske slová.
„Kvákanie kačiek nemá ozvenu.“
Na to, akoby sme si navzájom zohrievali svojich 750 studených nôh a sledovali sa počas spánku jedným okom.
„Tráviace šťavy krokodíla vedia rozpustiť medený klinec. A mačka má väčšiu šancu prežiť, keď ju zhodíš z dvadsiateho poschodia, ako keď ju zhodíš z tretieho; potrebuje totiž preletieť osem poschodí, kým si uvedomí, čo sa deje. Samozrejme, ak je tvoja mačka tučnejšia ako priemernejšie a padá rýchlejšie, nuž, potom má problém...“
Počul som ju vyprsknúť od smiechu. Znelo to ako nešikovná prvá láska a tisícročné poznanie.
„V Severnej Afrike žije 240 druhov svetlušiek. Ja by som nevidel ani jednu z nich. Dikobrazove telo tvorí 30 000 pichliačov. Morská hviezdica nemá mozog, a slon je jediné zviera, ktoré nevie skákať, prasa sa nevie pozrieť hore. A krokodíl nemôže vyplaziť jazyk...pozri, takto!“
Vyplazil som na ňu jazyk.
Všetko, čo malo byť hore, bolo dole, a všetko, čo malo byť dole, bolo hore; všetko bolo príliš jasné na to, že som v živote žiaden jas nevidel. Moja slepecká palička a vzduch boli na sekundu ľahšie, a vôbec, všetko bolo ľahšie.
Keď som na ňu vyplazoval jazyk.
Chcel som jej dokázať, že nie som krokodíl?
„Louie.“
„Áno?“
„Mal by si ma pobozkať.“
„Asi máš pravdu.“
„Ja mám vždy pravdu.“
Namiesto toho, aby som sa rozosmial, som ju pobozkal.
Niektoré veci sú jednoduché, iné zložité - a, nuž, niektoré veci sú proste ako bozkávanie.
Koala prespí denne 22 hodín...